Mediácia z pohľadu histórie

Podľa definície Ch. Moora (1986:14) je mediácia:

“…intervencia tretej strany do sporu, alebo vyjednávania, ktorá je pre obe strany akceptovateľná, nestranná a neutrálna a nemá žiadnu autoritatívnu rozhodovaciu moc zasahovať z pozície nadriadenej autority, alebo inštitúcie.”

Mediácia, ako činnosť sa vyskytovala už vo veľmi dávnych časoch. Historici predpokladajú, že už v časoch Féničanov, v ich rozvinutom obchode (pravdepodobne aj v Babylone). Podobne ako aj v antickom Grécku (kde sa mimo manželský mediátor nazýval proxenetas) a neskôr aj v Rímskej civilizácii poznali v práve mediáciu. Rimania mali pre mediátorov rôzne mená ako internuncius, medium, intercessor, philantropus, interpolator, conciliator, interlocutor, interpres, a napokon mediator.

Stredovek hľadel na mediáciu inak, v niektorých obdobiach to bola praktika zakázaná a dovolená len centralizovaným autoritám. Mediátor bol dôležitou, posvätnou osobou, poberal značný rešpekt a často to bývali najmúdrejší ľudia.

Mediácia (z lat. mediare = byť uprostred) označuje spôsob pokojného riešenia sporov, ktorého cieľom je dohoda. V širšom slova zmysle je to aktivita, v ktorej neutrálna tretia osoba, prostredník, alebo mediátor, pomáha dvom, alebo viacerým stranám v konflikte k dosiahnutiu súhlasu. Je to alternatívna forma riešenia konfliktov, s konkrétními efektami v spoločnom záujme strán.

Podmienkou je, aby mediátor bol nestranný, nemôže ním byť osoba spojená s jednou zo strán sporu, pretože potom by mediátor nespravodlivo ovplyvňoval druhú stranu a mohol by ju napríklad primäť akceptovať ako kompromis riešenie, ktoré by pre ňu bolo nevýhodné.